Prítomnosť neexistuje

"Yesterday is history. Tomorrow is a mystery. Today is a gift. That's why it's called the present." - je milá slovná hračka v angličtine, ktorá sa mi pomerne dlho, keď som na ňu kde-tu natrafil, celkom páčila. Až do momentu, keď som zistil, že je to totálny blud.

      

Ako by ste charakterizovali prítomnosť? To, čo sa deje práve teraz? Terajšok? Skutočnosť? O niečo nepresnejší názov je "súčasnosť", pretože môže charakterizovať širšie obdobie ako to, čo sa deje práve teraz. Tu by som sa zameral na to "práve teraz" - to, čo sa deje v tomto momente. Minulosť je napr. to, čo ste prečítali doteraz, prečítaný výrok v angličtine. Budúcnosť je ďalší odsek. Prítomnosť je tento riadok. Toto slovo. Je tu a je skutočná. Poviete si: "Teraz čítam tento blog." Je to vaša prítomnosť. Deje sa to práve teraz. Alebo nie?

Nebudem to viac naťahovať, ftip je ftom, že to, čo označujeme za prítomnosť z určitého pohľadu fyziky vôbec neexistuje. Je to len fikcia, veľmi presvedčivá kognitívna ilúzia. Ešte väčší vtip, aj keď to nie je smiešne, je, že všetci žijeme v minulosti. Na úrovni každodenného života je to, samozrejme, zanedbateľné. Ak sa pozeráte do zrkadla, ak čítate tento článok, ak sa rozprávate s niekým, koho máte radi (a bohužiaľ aj s niekým, koho radi nemáte) na vzdialenosť nejakých 30 centimetrov, kým sa k vám dostane obraz, trvá to asi jednu miliardtinu sekundy - viac kúl názvom - jednu nanosekundu. Takže nikdy neviete, ako v skutočnosti  vy sami, alebo niekto iný, v danom presnom momente, práve teraz, vyzerá. Ak sa rozhliadnete po okolí, všetko sa zdá, akoby ste videli teraz. V skutočnosti ale napr. monitor notebooku, ktorý máte položený na nohách vidíte skôr, ako televízor, ktorý je od vás 2 metre, ten zase skôr, ako kvet, ktorý je za ním atď a to napriek tomu, že sa to javí ako súvislí obraz. Toto sa možno chápe trochu ťažšie, ale poďme vyššie - najlepším príkladom sú vesmírne telesá, ktorých žiarenie, či už ich samé alebo od nich odrazené, dokážeme pozorovať, keďže platí "čím ďalej, tým dlhšie". Napríklad taký otrok našej gravitácie, Mesiac. Ak si večer vychutnávate pohľad na jeho krásny spln, vždy vám je ponúknutý obraz, ktorý je starý (vééľmi zaokrúhlene - na desatiny) jeden a pol sekundy. Toľko totiž trvá slnečnému svetlu, ktoré sa od Mesiaca odráža, kým doputuje k našim sietniciam. Jedna miliardtina sekundy - keď sa pozeráme na seba - je skutočne zanedbateľné číslo, ale toto je už o niečo zaujímavejšie. Nikdy totiž neuvidíme, ako Mesiac vyzerá práve v tomto momente, v tomto prípade môžeme použiť aj frázu "v tejto sekunde", pretože vždy uvidíme len to, ako vyzeral pred sekundou a pol. Asi najtypickejším príkladom, známym aj zo základnej školy, je naše Slnko. Malá odbočka: Slniečko je tak trochu ako tá lepšia a krajšia časť ľudskej populácie - ženy. Nedá sa žiť bez neho, ale o cca 3,7 miliardy rokov sa nebude dať žiť ani s ním. Začne byť totiž také akčné, že povrch našej planéty bude mať takú teplotu, že doslova sterilizuje všetok život, čo tu máme. Boh žehnaj ženám... To je zároveň zlá správa aj pre tých, ktorí chceli žiť večne. Jedine, že by sme dovtedy našli vhodnú planétu a boli schopní ju obývať. Nedajboh, aby na nej bola ropa, USA by tam hneď prinieslo kúsok demokracie... Pokračovanie: Slnko je od nás na skok, nejakých trápnych 150 miliónov kilometrov, a kým k nám príde jeho žiarenie, trvá to asi 8 a pol minúty. Ide o už známy "vzorec" - ak sa pozriete na Slnko (čo nie je zrovna najlepší nápad) - nikdy neuvidíte to, ako v skutočnosti práve teraz vyzerá. Vždy je to obraz starý 8,5 minúty. Ak by Slnko dalo výpoveď s okamžitou platnosťou, a teda by jednoducho z momentu na moment "zhaslo", my si ešte 8,5 minúty vychutnávame jeho lúče a pri pohľade na oblohu vidíme známy obraz.

Pri tomto je pekné to, že čím ideme ďalej, tým je to zaujímavejšie. Posledný konkrétny príklad môže byť nakuknutie do Malej Medvedici, takmer presne nad severným pólom môžeme vidieť známu Polárku (Severku). Všetci vieme, že slúži ako dobrý orientačný bod. Už nie každý pozná pohľad na Polárku v súvislosti, o ktorej tu splietam. Už len v krátkosti: Polárka je vzdialená 431 svetelných rokov. Ak sa dnes večer na ňu pozriete - ako už určite viete, neuvidíte to, ako vyzerá v tom momente, ako sa na ňu pozeráte. Uvidíte obraz, ktorý k nám táto hviezda vyslala v čase, keď mal William Shakespeare toľko čo ja = 20 rokov. Terajšie svetlo z prekrásnej galaxie NGC 1300 k nám začalo putovať, keď po Zemi chodili dinosaury, atď... Keďže vek vesmíru je asi 13,7 miliárd rokov, to, čo môžeme vidieť (tzv. pozorovateľný vesmír) je od nás v maximálnej vzdialenosti 13,7 miliárd svetelných rokov. Čo sa nachádza za touto hranicou nevieme, pretože svetlo odtiaľ k nám zatiaľ jednoducho "nestihlo" prísť.

Niektorí jasnovidci a iní šarlatáni dokazujú svoje nadprirodzené schopnosti tým, že vám povedia niečo o vašej minulosti. Síce používajú iné techniky, ako vás oklamať, ale odteraz viete, že táto časť ich divadla nie je nič výnimočné - ono nám totiž nič iné ako pozerať sa do minulosti nezostáva.